John Maynard Keynes

Britská vláda, ktorej ministrom financií bol W. Churchil však konala práve opačne a v roku 1925 rozhodla o návrate k zlatému štandardu a obnovení predvojnového kurzu libry. Keynes však zdôrazňoval deflačné dôsledky tohto opatrenia, ktoré znamenali pokles konkurencieschopnosti britskej ekonomiky na zahraničných trhoch a masovú nezamestnanosť.V traktáte o menovej reforme sa zaoberal hlavne vtedy ťaživými problémami inflácie, deflácie a s tým súvisiacim problémom menovej rovnováhy. Traktátom sa prelína Keynesovo presvedčenie, že hlavnou príčinou toho, že kapitalistická ekonomika prestala v 20 tom storočí úspešne fungovať, je značná nestabilita kúpnej sily peňazí. Keynesovo úsilie sa sústredilo na riešenie základnej dilemy medzi dvoma aletrnatívnymi cieľmi, t.j.stabilitou vnútornej cenovej hladiny a stabilitou výmenného kurzu. Keynes presvedčivo argumentoval v prospech cieľa vnútornej cenovej stability. V prvej časti Traktátu Keynes skúmal, aké negatívne dôsledky vyplývajú z nestabilnej meny. Často sa citujú tieto Keynesove závery:“ Inflácia je nespravodlivá a deflácia nie je prospešná. Ak vylúčime ničivé inflácie, aká bola v Nemecku, z týchto 2 je azda horšia deflácia, pretože v zbedačenom svete je horšie provokovať nezamestnanosť ako sklamať rentiera“. Keynes uvádzal 2 argumenty v prospech malej inflácie:

Keynes odmietol kľúčovú tézu, že uplatnenie zásady laissez faire zabezpečuje súlad medzi súkromnými a spoločenskými záujmami. V tomto období sa veľmi neodlišoval od toho, ako 150 rokov predtým formuloval úlohu štátu Smith. Najdôležitejšou úlohou štátu podľa neho nie je robiť veci, ktoré už robia jednotlivci, či už trocha lepšie alebo horšie, ale robiť veci, ktoré sa v súčasnosti nerobia vôbec. Otázkami konkrétnej hospodárskej politiky sa nezaoberal, iba všeobecne pripomínal rozvážnu kontrolu obeživa a úveru ústredným orgánom, potrebu ekonomickej štatistiky, otázku koordinácie úspor a investícií.

Rozprava o peniazoch z roku 1930 vzbudila menšiu pozornosť, ako Keynes pôvodne očakával. Niekedy sa to vysvetľuje tým, že jeho ďalšia práca Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí ju odsunula do úzadia. Hlavným dôvodom je zrejme aj to, že je ťažkopádne napísaná, plná zložitých, vyšpekulovaných a abstraktných úvah, takmer nič nehovorila o príčinách masovej nezamestnanosti, o príčinách krízy a nenavrhovala účinnú proticyklickú politiku. Jedným zo základných východísk Rozpravy bola predstava o cenovej stabilite ako najlepšom cieli hospodárskej politiky. Boli to práve skúsenosti z povojnového obdobia, ktoré ho viedli k záveru, že cenová stabilita patrí k hlavným predpokladom ekonomickej rovnováhy. Determinantom cien podľa neho nie je efektívny dopyt, ale vzťah medzi I a S, pričom prebytok I nad S zvyšuje ceny tovarov. Neuvažoval o tom, že táto rovnosť sa dá dosiahnuť pri rôznych úrovniach zamestnanosti.

Keynesova analýza cyklu vychádza zo širšej klasifikácie príčin nerovnováhy kúpnej sily peňazí(rôzne peňažné, investičné, priemyselné faktory). Pri určovaní predpokladov rovnováhy uviedol podmienku rastu ponuky peňazí rovnakou stabilnou mierou zodpovedajúcou miere rastu celkového dopytu (napr. 3 % ročne). Zmenu celkového množstva peňazí, ktorá nezodpovedá dlhodobému trendu ekonomickej aktivity, uvádza ako prvú monetárnu príčinu nerovnováhy. Na rozdiel od Všeobecnej teórie hospodárskopolitická koncepcia Rozpravy bola pomerne jednoduchá a optimistická. Keynes sa nazdával, že cyklické výkyvy možno vylúčiť, ak CB bude mať kontrolu nad vkladmi bez výpovednej lehoty a nad trhovou úrokovou mierou. Keynes tu ešte nedospel k záveru, že poruchy v ekonomickom mechanizme vyspelých kapitalistických krajín majú dlhodobý charakter a že existujú prekážky znemožňujúce, aby živelne pôsobiace trhové mechanizmy plnili funkciu regulátora kapitalistickej ekonomiky. Keynesova téza o konci laissez faire sa v Rozprave ešte dostatočne neodzrkadlila a z rozboru jeho hospodárskopolitickej koncepcie je zrejmé, že celkom neopustil niektoré liberalistické princípy. Pomerne krátko po vydaní Rozpravy začal svoje teoretické názory prehodnocovať. Išlo najmä o predpoklad fixného produktu, podľa ktorého celý prispôsobovací proces prebiehal iba prostredníctvom cien, t. z. ignoroval fakt, že by rast I mohol pôsobiť aj na produkt nielen na ceny.

V roku 1933 napísal 4 články pre Times, ktoré onedlho vyšli v knižnej podobe pod názvom Cesty k prosperite. Prejavuje sa tu vplyv Kahnovej koncepcie multiplikátora, ktorý Keynes prevzal, trochu zjednodušil a využil na podporu svojich hospodárskopolitických návrhov. Kahn bol Keynesov spolupracovník, ktorý v roku 1931 uverejnil článok o vzťahu medzi I a zamestnanosťou. Rozlišoval prvotnú zamestnanosť, ktorá vzniká bezprostredne pri verejných prácach a druhotnú, vznikajúcu ako dôsledok zvýšených výdavkov na spotrebu. Vynakladanie miezd a ziskov na nákupy spotrebných tovarov vedie k rastu ich výroby, čo umožňuje zamestnanie ďalších osôb a zvýšenia ziskov. Kahnova analýza štrbín objasnila, prečo sa reťazová reakcia vyvolaná výdavkami na verejné práce postupne vyčerpáva a po určitom čase sa celkom zastavuje. Pomer druhotnej zamestnanosti k prvotnej určil za multiplikátor zamestnanosti, ktorý je tým väčší, čím sú štrbiny menšie. Za štrbiny určil napr. úspory zo ziskov, ktoré sa dosahujú pri zamestnaní dodatočných pracovníkov. Zároveň predpokladal, že čím sú podpory nezamestnanosti menšie v pomere k celkovej mzde, tým väčší je pomer druhotnej zamestnanosti k prvotnej zamestnanosti. Cesty k prosperite obsahujú 2 významné návrhy, ktoré obohatili nástroje hospodárskej politiky:

Polemizoval s odporcami štátnych intervencií, ktorý tvrdili, že príliš zaťažujú rozpočet, no vytvárajú málo možností na zvýšenie zamestnanosti. jeho argumentácia sa opierala najmä o Kahnov multiplikátor, ktorého určenie vraj predpokladá iba správne odhadnúť proporcie, v akej sa dodatočný dôchodok delí na S a C. Najviac nových myšlienok obsahuje časť venovaná fiškálnej politike. Reštriktívna politika je podľa neho škodlivá, lebo spôsobuje pokles kúpyschopnosti a národného dôchodku. Zvýšenie daní má podľa neho za následok zníženie národného dôchodku, čo vytvára základ pre rozpočtový deficit v budúcnosti. Na vtedajšie pomery bolo v celku nové a pomerne radikálne Keynesovo odporúčanie znížiť dane. Cesty k prosperite sú dôležitým medzníkom vedúcim k napísaniu Všeobecnej teórie. Je to práca zameraná na kľúčové otázky vnútornej a medzinárodnej hospodárskej politike.

Dospel k názoru, že agregátna ponuka a agregátny dopyt môžu byť v rovnováhe aj vtedy, keď existuje nedobrovoľná nezamestnanosť. Vychádzal z kritiky neoklasickej teórie zamestnanosti, ktorá okrem frikčnej, štruktúrnej nezamestnanosti uznáva iba tzv. dobrovoľnú nezamestnanosť. Vysvetľoval nezamestnanosť tým, že robotníci si príliš vysoko cenia „hraničnú nevýhodnosť práce“ a preto dávajú prednosť nezamestnanosti pred znížením miezd. Stručne povedané, nezamestnanosť existuje podľa ich názoru preto, že robotníkom sa zdá mzda príliš nízka a preto dávajú prednosť zaháľaniu. Keynes naproti tomuto vyzdvihuje myšlienku, že dokonca v tom prípade, keď robotníci chcú pracovať a nemajú nič proti zníženiu miezd, nemôžu prácu veľmi často nájsť. S tým spája ďalšiu myšlienku, že neexistuje žiadny samočinný hospodársky mechanizmus, ktorý by zaisťoval plné využitie všetkých výrobných zdrojov v spoločnosti. Snažil sa odhaliť príčiny nevyužitia výrobných síl, nezamestnanosti. Zároveň za neoddeliteľnú časť tejto úlohy pokladá nájdenie prostriedkov, ktoré majú zmenšiť nezamestnanosť, ktoré majú túto chorobu vyliečiť. Celú svoju teóriu buduje na 3 tzv. nezávisle premenných veličinách:

Veľkosť národného dôchodku spoločnosti závisí od rozsahu zamestnanosti. Ak rasti zamestnanosť, rastie aj dôchodok a spolu s ním aj spotreba. Tento rast však nie je rovnomerný, pretože spotreba, dopyt po spotrebných predmetoch rastie pomalšie ako dôchodok. Čo možno vysvetliť základným psychologickým zákonom, t.z. s rastom dôchodku rastú aj spotrebné výdavky, ale v menšej miere ako rastie dôchodok, t.z. sklon k spotrebe s rastom dôchodku klesá. Nedostatočný spotrebiteľský dopyt možno podľa Keynesa kompenzovať zvýšením dopytu po výrobných faktoroch. Celkový rozsah investícií hrá najrozhodujúcejšiu úlohu v tom, aký bude rozsah zamestnanosti. Celé Keynesovo učenie, celá jeho teória plnej zamestnanosti je vybudovaná na myšlienke, že politika plnej zamestnanosti predpokladá znižovanie miezd. Vyplýva to z toho, že Keynes je stúpencom klasickej teórie o hraničnej produktívnosti práce. Podľa tejto teórie produkt práce klesá úmerne k rastu zamestnaných jednotiek práce. Mzdy sú určované produktom poslednej zamestnanej jednotky práce čiže rovnajú sa hraničnému produktu práce. Z toho vyplýva, že rast zamestnanosti musí byť sprevádzaný poklesom mzdy. Preto sa tiež snaží pracujúcim vsugerovať , že plnú zamestnanosť nemožno dosiahnuť bez zníženia reálnej mzdy. Tvrdí, že v dôsledku klesajúcej výnosnosti...“ každý rast zamestnanosti predpokladá určitú obeť reálneho dôchodku pre osoby už zamestnané...“ . Keynes zdôrazňoval obavu, že rast zamestnanosti ešte predtým, než bude dosiahnutá plná zamestnanosť, je v dôsledku rastúceho dopytu po pracovných silách sprevádzaný rastom miezd, čo ohrozuje dosiahnutie plnej zamestnanosti. Preto považuje za nutné regulovať mzdu, zabrániť jej rastu nielen za podmienok plnej zamestnanosti, ale aj v dobe, keď ešte nebola dosiahnutá plná zamestnanosť.

Vystupuje rozhodne proti znižovaniu peňažných miezd. Zdôrazňuje, že pre rozsah zamestnanosti nie je dôležitá peňažná, ale reálna mzda. A reálnu mzdu možno znižovať bez toho, aby sa znižovali peňažné mzdy. Za vhodný prostriedok k tomu považuje Keynes zväčšovanie peňazí v obehu, čo povedie k rastu cien. Vychádza z toho, že každá odborová organizácia sa bude brániť zníženiu peňažných miezd aj keby bolo toto zníženie nepatrné. Ale žiadnu odborovú organizáciu ani nenapadne štrajkovať zakaždým, keď dôjde k zvýšeniu životných nákladov. V tomto sa prejavuje jasne protirobotnícky charakter Keynesovho učenia. Využíva infláciu „riadenú“ štátom ku zvyšovaniu ziskov finančného kapitálu a ku znižovaniu životnej úrovne pracujúcich. Dôležitú úlohu pri zaistení plnej zamestnanosti a úspešného rozvoja kapitalistickej ekonomiky pripisuje Keynes štátnym intervenciám. V prípade poklesu alebo nedostatočnej úrovne súkromných investícií, pôsobiacich negatívne na výšku celkového dôchodku a zamestnanosti, má zasiahnuť štát tým, že zvýši verejné výdavky a kompenzuje tak nedostatočné súkromné investície. Tu Keynes nabáda k opatrnosti, ale len v tom smere, že to nesmie negatívne ovplyvniť súkromné investície, t.j. ohroziť zisky kapitalistov. Keynes propaguje štátne výdavky aj za cenu toho, keby boli neproduktívne a pre spoločnosť neužitočné. Keynesova koncepcia veľkých štátnych výdavkov slúži často k teoretickému zdôvodneniu obrovských neproduktívnych vojenských výdavkov, na ktorých sa obohacujú monopoly. Z Keynesovej teórie zamestnanosti vyplynuli dva závažné hospodárskopolitické závery:

Z prvej rovnice vyplýva, že časť národného dôchodku sa vynakladá na spotrebu (C) a druhá časť sa usporí (S). Z druhej rovnice zasa vyplýva, že časť dôchodku vynaložená na spotrebu predstavuje dopyt po spotrebných predmetoch (C) a časť, ktorá sa usporí, predstavuje dopyt po investíciách (I). Keynes trval na téze o nevyhnutnej rovnosti úspor a investícií napriek tomu, že protirečí jeho teoretickému systému, najmä predpokladu, že úspory a investície sú výsledkom dvoch samostatných, oddelených aktov, pokiaľ ide o subjekty a hybné sily, ktoré podmieňujú tvorbu úspor a investícií. O čisto definičnom charaktere uvedenej rovnosti svedčí to, že činiteľom vyrovnávajúcim v každom okamihu úspory a investície je vzostup alebo pokles investícií do zásob. Keynesovi prirodzene nešlo iba o formálne konštatovanie rovnosti úspor a investícií. Podstatná a nová v jeho prístupe bola myšlienka, že v procese vyrovnávania úspor a investícií sa úspory vždy prispôsobujú investíciám a nie naopak. Tento prístup protirečí tradičným predstavám, v ktorých sa úspory chápali iba ako zdroj investícií. Keynes si uvedomoval, že kapitalistický systém nie je vždy schopný využívať nahromadené výrobné zdroje a že automatické mechanizmy, ktoré neoklasická ekonómia rozpracovala pre podmienky dokonalej konkurencie, nemôžu pôsobiť v kapitalizme, kde vládne neistota. Všetky tieto protirečenia sa však v jeho „všeobecnej“ teórii odzrkadľujú skreslene, pretože ich neodvodzoval z existencie monopolov, ale z psychologických faktorov. Na viacerých miestach Keynes dokazoval, že v „individualistickom kapitalizme“ vzhľadom na „nepriaznivý“ vývoj sklonu k spotrebe a podnetov k investíciám je viac menej dlhodobo nedostatočný efektívny dopyt, ktorý musí kompenzovať štát. Ak je jasný jeho záver o potrebe zamerať štátne zásahy na stimulovanie efektívneho dopytu, menej jasné sú už konkrétne hospodárskopolitické opatrenia, ktoré odporúčal v rôznych kapitolách. Keynesova teória efektívneho dopytu, ktorá má krátkodobý a statický charakter, vychádza z objasnenia spotrebnej funkcie, funkcie úspor a investičnej funkcieZatiaľ čo spotrebná funkcia má podľa neho relatívne stabilný charakter, investičná funkcia je hlavným zdrojom lability kapitalistickej ekonomiky.

Keynes pri skúmaní vzťahu medzi spotrebou a národným dôchodkom dospel k záveru, že spotrebu možno vyjadriť ako funkciu národného dôchodku: C = f(Y),pričom pomer medzi celkovou spotrebou a celkovým národným dôchodkom označil ako sklon k spotrebe (C/Y). Podobne definoval aj sklon k úsporám (S/Y) t.j.pomer úspor k národnému dôchodku. Okrem týchto priemerných veličín sú pre jeho analýzu dôležité ďalšie veličiny – hraničný sklon k spotrebe (∆C/∆Y) a hraničný sklon k úsporám (∆S/∆Y), ktoré ukazujú, ako sa prírastok dôchodku rozdeľuje na spotrebné výdavky a úspory. Vychádzal z toho, že sklon k spotrebe je klesajúcou funkciou národného dôchodku, sklon k úsporám je rastúcou funkciou. Tomuto „zákonu“ pripisoval osobitný význam a tvrdil, že od jeho využívania závisí stabilita ekonomického systému.

Keďže pri raste národného dôchodku priemerný sklon k spotrebe klesá, musia podľa neho investície rásť takým tempom, aby v efektívnom dopyte zaplnili medzeru vyvolanú rastúcimi úsporami. V opačnom prípade národný dôchodok a zamestnanosť klesnú. Podobne ako iní stúpenci teórie podspotreby aj Keynes vychádzal z nesprávneho predpokladu, že výroba sa riadi spotrebou bezprostredne, pričom zaostávanie spotreby vysvetľoval „psychológiou“. Neanalyzoval úlohu monopolov v tomto procese, ponechával bokom problém monopolných cien a ignoroval, že rast úspor je nerozlučne spojený s dlhodobou maximalizáciou ziskov. To mu prirodzene, znemožnilo odlíšiť prebytok kapitálu, periodicky vystupujúci počas kríz v období kapitalizmu voľnej konkurencie, od chronického prebytku kapitálu, ktorý sprevádza monopolistický kapitalizmus. Reálne existujúci problém trhu v monopolistickom kapitalizme tak u Keynesa nadobúda skreslenú mystifikovanú podobu.

Keynesovo učenie o spotrebnej funkcii podnietilo v ekonómii mnohé výskumy, ktoré však väčšinou nepotvdili platnosť „základného psychologického zákona“. Empiricko-štatistický výskum ukázal, že v dlhom období je podiel osobnej spotreby na národnom dôchodku relatívne stály. Kritiku vyvolala aj Keynesova téza, že spotreba je funkciou iba bežného dôchodku. J.S.Dusenberry a M. Friedman prišli s inými hypotézami, podľa ktorých dynamika spotreby závisí od dlhodobejšieho chápania dôchodku. Jedným z hlavných nedostatkov Keynesovej teórie spotreby je to, že sa zaoberá len osobnými úsporami spotrebiteľov a neberie do úvahy úspory podnikov, ktoré sa, prirodzene neriadia nijakými „psychologickými zákonmi“. Neobjasňuje teda skutočné príčiny vzniku chronického prebytku kapiálu, ktroý je jednou z charakteristických čŕt monopolistického kapitalizmu. Hraničný sklon k spotrebe je pre Keynesa východiskom pri objasňovaní kategórií investičného multiplikátora. Z formálneho hľadiska investičný multiplikátor predstavuje koeficient, ktorý charakterizuje kvantitatívny vzťah medzi prírastkom národného dôchodku a prírastkom investícií.

Pomocou vzorca investičného multiplikátora možno podľa keynesovcov zistiť celkový vplyv zmien v objeme investícií na dynamiku národného dôchodku. Investičný multiplikátor síce charakterizuje niektoré reálne stránky procesu reprodukcie (vzťahy medzi investíciami, dôchodkami, zamestnanosťou a spotrebou), odzrkadľuje ich však skreslene. Keynesov investičný multiplikátor sa od ekonomickej reality vzďaľuje, stáva sa akousi magickou formulkou, lebo vyvoláva dojem, že investície samy o sebe majú zázračnú schopnosť tvoriť dôchodky. Závažná námietka proti keynesovskému multiplikátoru sa týka toho, že investičný multiplikátor sa zvyčajne spája s nevedeckou „ teóriou výrobných činiteľov“ , pričom sa ignoruje, že vlastným zdrojom tvorby národného dôchodku je iba práca a jej produktivita. Výrobné investície však nepôsobia samy osebe, ale iba prostredníctvom práce. Ďalšia námietka sa týka toho, že teória multiplikátora skúma závislosť medzi investíciami a národným dôchodkom iba z hľadiska hraničných veličín, t.j. ako pomer medzi prírastkom dôchodku a prírastkom investícií. V skutočnosti však prírastok národného dôchodku nezávisí len od prírastku investícií, ale od celkovej sumy hrubých investícií v danom roku. Keynesov multiplikátor neberie do úvahy, že prírastok národného dôchodku nezávisí ani tak od sklonu k spotrebe, ako skôr od „technologických“ vlastností samých investícií, od toho, akú úroveň produktivity práce možno pomocou týchto investícií dosiahnuť. Keynesova anlýza spotrebnej funkcie upozornila na problém realizácie, lebo dôchodky sa skutočne musia vynakladať na nákupy tovarov, ak nemá vzniknúť nadvýroba. Z tohto hľadiska sa rast sklonu k úsporám, (ktorý však sám osebe nič nehovorí o tom, aký je osud týchto úspor, t.j. či náhodou neslúžia napr. na financovanie nových investícií) navonok javí ako faktor, ktorý narušuje rovnováhu a brzdí ekonomický rast. Multiplikátor však neobjasňuje dôchodkový efekt investícií. Nesmie nás pritom mýliť to, že veľkosť multiplikátora možno ex post vypočítať ako pomer medzi prírastkom národného dôchodku a prírastkom investícií. Zistená veličina však závisí od viacerých faktorov, nie len od sklonu k spotrebe. Existujúci sklon k spotrebe, ktorý má určiť veľkosť investičného multiplikátora, teda sám osebe neumožňuje spoľahlivo ex ante odhadnúť kvantitatívny vzťah dôchodkotvorného efektu investícií. Napriek tomu, že investičný multiplikátor je jednou z hlavných zložiek kategoriálneho aparátu Keynesovej všeobecnej teórie, možnosti jeho hospodárskopolitického využitia sú obmedzené na určitý stav ekonomiky, t.j. na stav podzamestnanosti. Keynes uvažoval iba s investíciami, ktoré majú iba dôchodkotvorný účinok, čo zasa predpokladá splnenie podmienok:

Predpokladom multiplikačného účinku investícií je, aby nerozširovali výrobné kapacity, ale iba zlepšovali využitie existujúcich výrobných činiteľov. Keynes očakával multiplikačné účinky predovšetkým od verejných prác deficitne financovaných zo štátneho rozpočtu. Pritom však nerozpracoval otázku konkrétneho zamerania investícií, ktoré mali vyvolať multiplikačný efekt, čo neskôr vyžili reakčný stúpenci jeho učenia. Napriek tomu, že celá koncepcia investičného multiplikátora bola založená na značných zjednodušeniach, stala sa jedným z hlavných východísk Keynesovych hospodárskopolitických odporúčaní, ktoré sa najviac týkali boja proti nezamestnanosti. V tejto súvislosti sa v literatúre často píše o Keynesovom vzťahu k vojnám, vojnovým výdavkom a k militarizácii. Z Keynesových prác je zrejmé, že sám nepropagoval vojnové výdavky ako prostriedok na odstránenie nezamestnanosti. V jeho argumentácii však bola určitá medzera umožňujúca, aby sa s Keynesovstvom neskôr spájali aj také formy hospodárskej politiky, ktoré rátajú s vysokými vojnovými výdavkami ako s jedným z hlavných protikrízových prostriedkov.

Druhým základným činiteľom ovplyvňujúcim úhrnný efektívny dopyt a tým aj objem národného dôchodku je dopyt po investičných statkoch. Keynes vychádzal z toho, že objem investícií závisí od podnetov k investovaniu, ktoré sú zasa určené vzťahom medzi hraničnou efektívnosťou kapitálu a úrokovou mierou. Prvým a hlavným podnetom k investovaniu je hraničná efektívnosť kapitálu, ktorú Keynes definoval ako pomer výnosov anticipovaných z dodatočnej jednotky investičného statku počas jeho životnosti diskontovaných bežnou úrokovou mierou ku dňu porovnania k obnovovacím nákladom tohto investičného statku. Ide o porovnanie nákladov na výrobu dodatočného investičného statku s očakávanými výnosmi, ktoré prinesie počas svojho fungovania. Hraničná efektívnosť kapitálu je ďalšou subjektívnou kategóriou Keynesovho teoretického systému, lebo závisí od krátkodobých a dlhodobých očakávaní investorov. Investori podľa Keynesa striedavo podliehajú vlnám pesimizmu a optimizmu, čo vysvetľuje aj cyklický vývoj. Pokiaľ ide o vývoj samej hraničnej efektívnosti kapitálu, Keynes tvrdil, že s rastom ponuky kapitálu sa efektívnosť znižuje, čo vyplýva z poklesu anticipovaných výnosov a z rastu obnovovacích nákladov daného investičného statku. Ďalším činiteľom, ktorý ovplyvňuje podnety k investovaniu, je úroková miera. Čím je väčší rozdiel medzi hraničnou efektívnosťou kapitálu a bežnou úrokovou mierou, tým silnejšie sú podnety k investovaniu. Úroková miera má teda vplyv na podnety k investovaniu iba vo vzťahu k hraničnej efektívnosti kapitálu. Napriek tomu, že Keynes uvedenému vzťahu venoval veľkú pozornosť, jeho závery nie sú veľmi presvedčivé. Nemožno napríklad súhlasiť s jeho tvrdením, že podnety k investíciam trvajú, pokiaľ hraničná efektívnosť kapitálu prevyšuje úrokovú mieru. To môže platiť pre malých kapitalistov, malovýrobcov a drobných špekulantov, ale nie pre veľkokapitál. Monopoly sa pri rozhodovaní o realizácii investícií rozhodujú na základe kritéria monopolného zisku, čo je kritérium oveľa náročnejšie ako vzťah medzi hraničnou efektívnosťou kapitálu a úrokovou mierov. Keynesova analýza podnetov k investovaniu viedla k záveru, že investície (najmä „zásluhou“ výkyvov hraničnej efektívnosti kapitálu) sú hlavným zdrojom nestability kapitalistického hospodárstva. Určité východisko videl v znížení úrokovej miery. Dospel k záveru, že štát bude preberať čoraz väčšiu zodpovednosť za bezprostredné organizovanie investícií. Tento záver znamená, zásadný obrat vo vývoji Keynesovej hospodárskopolitikej koncepcie, niekedy charakterizovaný ako prechod k „fiškalizmu“, ktorý namiesto peňažnej politiky kladie hlavný dôraz na využívanie daní a štátnych výdavkov. Zaujímavé je Keynesovo teoretické zdôvodnenie nového prístupu k hospodárskej politike, ktoré vychádza z toho, že značným výkyvom hraničnej efektívnosti kapitálu nemožno čeliť zmenami úrokovej miery.

Keynesova teória peňazí a úroku sa opiera o tzv. preferenciu likvidity. Keynesova teória preferencie likvidity, ktorá berie do úvahy funkciu peňazí ako uchovávateľa hodnôt, spochybnila základné závery existujúcich variantov kvantitatívnej teórie peňazí. Keynes sa predovšetkým nestotožnil s jednou zo základných téz kvantitatívnej teórie, podľa ktorej zmena v množstve peňazí priamo pôsobí na ceny. Keynes revidoval tradičnú kvantitatívnu teóriu peňazí a hovoril, že ak existuje nezamestnanosť, zamestnanosť sa bude meniť v rovnakom pomere ako množstvo peňazí, ak existuje plná zamestnanosť, ceny sa budú meniť v rovnakom pomere ako množstvo peňazí. Množstvo peňazí určuje úrokovú mieru, ktorá zasa ovplyvňuje investičnú činnosť, efektívny dopyt a napokon zamestnanosť. Rozhodujúci je teda vzťah medzi množstvom peňazí, preferenciou likvidity a úrokovou mierou. Preferencia likvidity predstavuje ďalší „psychologický“ sklon, ktorý ovplyvňuje správanie tak jednotlivcov, ako aj podnikov. Peniaze tu nevystupujú ako sprostredkovateľ transakcií, ale ako stelesnenie hodnoty, pričom sa od iných, menej likvidných majetkových hodnôt líšia tým, že majú najvyššiu likviditu. Preferencia likvidity má podľa Keynesa 3 motívy:

Za najdôležitejší faktor ovplyvňujúci zmeny množstva peňazí pokladá Keynes motív špekulácie, ktorý na rozdiel od predchádzajúcich motívov, citlivo reaguje na zmeny úrokovej miery. Ak sa niekto rozhodne ušetriť časť svojho dôchodku, musí sa tiež rozhodnúť, či si ponechá úspory v podobe peňažnej hotovosti, aby ich neskôr použil na špekuláciu, alebo ich premení na cenné papiere. Rozhodnutie, v akom pomere sa úspory rozdelia na peňažné hotovosti a cenné papiere, závisí od toho, ako sa hodnotia perspektívy vývoja úrokovej miery a vývoj kurzu cenných papierov. Ak M1 predstavuje dopyt po peniazoch spojený s motívom obehu a opatrnosti, M2 dopyt spojený s motívom špekulácie a L1, L2 príslušné funkcie preferencie likvidity, úhrnný dopyt po peniazoch možno vyjadriť:

Teória preferencie likvidity, podľa ktorej sa úspory delia na peňažné hotovosti a cenné papiere má značný význam aj z hľadiska teórie efektívneho dopytu. Keďže sa peňažné hotovosti nevynakladajú ani na spotrebu, ani na investície, zmenšujú v príslušnom rozsahu kúpyschopný dopyt. To však odporuje Keynesovej téze, že úspory sa rovnajú investíciám. Na rozdiel od tradičných teórií Keynes nepokladal úrok za cenu kapitálu a popieral tézu, že úroková miera je činiteľm, ktorý udržiava v rovnováhe ponuku a dopyt po pôžičkovom kapitáli. Úroková miera závisí podľa neho od čisto psychologického faktora, t.j. od toho, ako sa oceňujú prednosti likvidity. Úrok je zasa odmena, ktorú treba platiť vlastníkovi peňazí za to, že sa vzdáva výhod likvidity a preberá riziko spojené s držbou dlhopisov. Keynes kritizoval „klasickú“ teóriu úrokovej miery, ktorá tvrdila, že úroková miera je určená priesečníkom krivky dopytu po investíciách a krivky úspor. Podľa neho úrokovú mierú určujú iné faktory, a to krivka ponuky a krivka dopytu po peniazoch. J. R. Hicks a A Hansen však upozornili na to, že Keynesova teória úroku je tiež neurčitá a má vlastne tie isté formálne nedostatky ako „klasická“ teória. Keynesove krivky, vyjadrujúce ponuku peňazí a dopyt po peniazoch, nemôžu podľa Hansena samy osebe určiť úrokovú mieru, pokiaľ nie je známa úroveň dôchodku.Z teórie preferencie likvidity vychádzala aj Keynesova predstava o peňažnej politike, ktorá sa má zameriavať na regulovanie úrokovej miery. Pravda, keby úroková miera klesla na určitú, veľmi nízku úroveň, mohla by podľa Keynesa nastať situácia, že by takmer každý uprednostňoval držbu hotových peňazí pred držbou dlhopisov prinášajúcich taký nízky úrok. Preferencia likvidity by bola v takom prípade absolútna a peňažná politika by sa stala bezmocnou. V tejto súvislosti sa často v ekonómii používa pojem „pasca likvidity“. Súčasné podmienky sa podstatne odlišujú od podmienok, z ktorých Keynes vychádzal pri skúmaní preferencie likvidity. Keynes sa zaoberal vzťahom M2 a r, pričom dokazoval, že „funkcia likvidity“ závisí od vzťahu medzi bežnou a očakávanou úrokovou mierou. Vychádzal pritom z predpokladu, že cenová hladina sa nemení a že kúpyschopnosť peňažnej jednotky ostáva stála. Pri väčších zmenách cenovej hladiny sa však špekulačný dopyt po peniazoch neriadi iba očakávaným vývojom úrokovej miery, ale aj anticipovaným vývojom cien. Je zrejmé, že pri danej bežnej a očakávanej úrokovej miere bude špekulačný dopyt po hotových peniazoch zhruba nepriamo úmerný zmenám cenovej hladiny. Skúsenosti z inflačného vývoja v posledných rokoch ukazujú, že namiesto „pasce likvidity“ je oveľa reálnejšia hrozba „pasce inflácie“, podstatne znižujúca účinnosť peňažnej politiky a oslabujúca kontrolu celého peňažného obehu. Preto sa v súčasnom kapitalizme Keynesove odporúčania týkajúce sa regulovania úrokovej miery javia ako zastarané a prekonané.